VIERA SA NEKUPUJE AKO VYSÁVAČ

            Viete si predstaviť otca, ktorý by bol futbalovým nadšencom, každú nedeľu by chodieval na zápasy ligy, ale svojmu synovi by povedal: „Ty zostaň doma! Nechcem ťa svojím nadšením nakaziť. Nechcem ťa ovplyvňovať, či sa staneš futbalovým fanúšikom alebo nie.“ Myslím, že žiadny otec by taký nezmysel nepovedal. Veď človek len sotva sa môže neskôr rozhodnúť pre niečo, čo pozná len z počutia a s čím sa nikdy poriadne nestretol. Len ten, kto zažil jasot na štadióne, chvíle, keď diváci spolu šalejú i trpia, vie, o čo pri futbale v skutočnosti ide.
            Keď však ide o náboženstvo, uvažujú viacerí ľudia ako otec. Hovoria: „Nechcem svoje dieťa ovplyvňovať. Nechcem mu predpisovať, čo si má myslieť a v čo má veriť. Neskôr, keď bude staršie, sa môže slobodne rozhodnúť, či chce alebo nechce veriť v Boha.“
            Môže sa takéto dieťa slobodne rozhodnúť? Sotva, lebo tak to nefunguje, že sa niekto rozhodne pre niečo, čo je mu vzdialené alebo dokonca nepríjemné. Nie, pre vieru sa nedá rozhodnúť ako keď sa v obchode rozhodujete, či si kúpite vysávač. Viera nie je tovar a nie je ani samozrejmá.
            Vieru je potrebné si chrániť, vrastať do nej vďaka osobným skúsenostiam s Bohom. Mladý človek preto musí zažiť spoločenstvo – pri bohoslužbe, pri cirkevných slávnostiach. Musí byť pri tom, keď sa veriaci spoločne modlia a spievajú, musí sa nechať osloviť až do hĺbky duše. Sloboda mladého človeka tým nie je obmedzená. Kedykoľvek sa môže rozhodnúť, že to nie je jeho cesta. Ale v každom prípade potom prinajmenšom vie, o čo v cirkvi a vo viere vôbec ide.
            Preto mám pre vás radu. Pokiaľ vám ide skutočne o slobodu vášho dieťaťa, dovoľte mu a umožnite, aby mohlo tajomstvo viery objavovať.

(zdroj: Notker Wolf, Prokletý mobil, Karmelitánske nakladateľstvo)